Lenka Hrivnakova
Žltá je žltou aj keď je tma....
Posledné dni sú veľmi tmavé.
Premýšľam. Aj vtedy, keď by som nemusela... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Mamičkovské, Zo života, Básne, Koučingové
Nie vždy nám robia vrásky len konkrétne problémy. Občas sme pochmúrni, ani nevieme prečo vlastne.
Neviem, kedy a kam mi utiekol čas posledných rokov. Pamätám si, ako som z pivnice vyťahovala a umývala hračky po Alicke. Narodila sa nám Stellka, ja s radosťou dieťaťa som objavovala všetky tie malé oblečká, hrkálky, hračky na rozvoj motoriky. Neviem, čo všetko bolo potom ....
Také klišé, veta, ktorú povieme alebo počujeme možno aj niekoľkokrát za týždeň – ten čas tak rýchlo letí.... Pred pár dňami som vytiahla mladšej dcére rodinné dvd z čias, keď bola naša prvorodená vo veku druhorodenej. Bol to pre ňu neskutočne zaujímavý pohľad na „bábätko“, ktoré nie je ona. Vrátila som sa cez tie obrázky pár rokov späť. Zrazu som mala pocit, že väčšina môjho života je úplná história aj napriek tomu, že ubehlo len „pár“ rokov.
Prežila som sa do obdobia, keď si pamätám to, čo aktuálne prežíva moja prvorodená. Som druhýkrát dieťaťom a mám s tým vážny problém. Klišé na rodičovských weboch o tom, ako rodičia cez životy svojich detí žijú svoje vlastné sny nie je klišé. Je to realita a je veľmi nebezpečná.
Trávila som tam veľmi veľa času a nepremýšľala som nad tým, že iné decká robia niečo iné. Bolo to pre mňa samozrejmé utekať, keď bol voľný čas k starým rodičom. So starkou to bolo veľmi komplikované. Veľa toho nenahovorila, len robila. Varila, piekla, robila v záhrade, zametala, pásla sliepky, .... všetko s prehľadom stíhala. Boli sme niekedy z toho aj nervózni, ťažko sa jej dalo pomôcť, vždy nás predbehla...
Neznášam, keď deti ťahajú za kratší koniec len preto, že sú deti. Neznášam tú bezmocnosť, ktorá vo mne vtedy kypí, neviem, čo s ňou..
Viem, že sa vraví, že s malými deťmi prežívame malé starosti a s veľkými veľké. Akosi nemôžem tejto ´dávnej pravde´ prísť na koreň.
To, že je Alicka v niečom iná od svojich rovesníkov som si všimla už dávnejšie. Pripisovala som to ale kadečomu inému, len nie tomu, čo som sa ja sama akosi neodvážila vysloviť nahlas.
Boli časy, keď som si nevedela predstaviť situáciu, že mám vlastnú rodinu. Vlastného manžela. Vlastné dieťa. Vlastný byt a vlastné auto. Potom sa to všetko akosi stalo.
Alicke sa narodila sestra. Dlho po nej túžila. V škôlke už takmer všetky kamarátky súrodencov mali a moje dieťa to bralo ako „prestíž“, niečo také, ako mať najnovšiu Barbie, volánové šaty .... Pred poslednými Vianocami svoju túžbu zverila do listu Ježiškovi a pod vianočným stromčekom našla mini ponožky s mini odkazom „to je pre tvoju sestričku alebo bračeka“. Očká jej zažiarili a ešte dlho potom sa čudovala, ako to na svete chodí :) (tuším čoskoro príde čas prezradiť pravdu o Vianociach).
Čas od času navštevujem rôzne koncerty a kultúrne podujatia pre deti. Pred Vianocami ich bolo o čosi viac. Keďže veľa ľudí vníma Vianoce ako čas prekrásny, čarovný a vhodný na rozdávanie darov, lásky, pozornosti viac, ako po iné dni v roku, na vianočných podujatiach je aj publikum iné.